ŽÁBA NA PRAMENI, o.s.
rozcestník hlavních aktivit a projektů
osvěta, vzdělávání, kulturní aktivity,
vyrovnávání šancí žen a mužů,
rozvoj občanské společnosti

Lucie Seglová 

29. 02. 2008, rubrika: Den v triku


Feminismus je radikální názor, že i ženy jsou lidé.

Tak stojí to na tričko, na mojich prsiach. No skôr svieti na mojom tričko. Svieti práve akoby spojenie feminismus – radikální, radikální – feminismus. Já a feminizmus. Česká spoločnosť a feminizmus. Moje tričko a ja. Moje tričko a česká spoločnosť. Ja a česká spoločnosť alebo skôr ja a české spoločnosti. Skupiny ľudí, v ktorých sa pohybujem, sú rôzne. Niekde ani veľmi nehovorím, kam až pokročilo moje univerzitné vzdelávanie, niekde je to naopak samozrejmé. Niekde je samozrejmý feminizmus, inde český patriotizmus a pivo.

V Prahe sa mi okrem iného dostalo dôkladného školenia práve v týchto dvoch oblastiach. Vo feminizme a v českom patriotizme tak úzko previazanom s hrdosťou, znalosťou a ohromnou konzumáciou toho zlatého moku, „co má říz“. Pivo jak má být, pivo co má říz – to do slovenčiny ani nejde preložiť. Tak ako nejde preložiť ani moja skúsenosť s pivnou kultúrou a možno ani s feminizmom.
To, že som sa rozhodla zapojiť do tričkovej akcie som nemyslela ani tak ako skúšku okolia (“aké budú asi reakcie?”) než skúšku vlastnú. Do ktorých prostredí som schopná s týmto tričkom vôjsť a vyzliecť si ten sveter. Tak krásne som sa pohrávala s myšlienkou vziať si ho za bar… Brigádujem totiž za jedným… Neviem však či by som to ustála, neviem či by to ustála moja brigáda. Nie som zas až taká veľká provokatérka a o tom, nakoľko som feministka sa dajú viesť spory. Pre moju dedinu či neďaleké mesto feministka rozhodne som, ale nakoľko som ňou v Prahe? Keď sa ani nezarazím nado mnou ako „zamestnancom“ v mojej pracovnej zmluve??!
Ale vráťme sa späť k tričku.

Vzala som si ho do veľmi alternatívnej skupinky lektorov a lektoriek jednej neziskovej organizácie. A tričko slávnostne odhalila, pretože som ho jednej z lektoriek chcela hneď ukázať. Lektorov bolo veľa a moje oči len dve, takže mi úplne unikli bezhlasé prejavy. A zaznievajúce hlasy boli tri. Dva nadšené, tričko si určite objednajú. A jeden, aký vlastne bol? Možno trochu otrávený – že na akciách Žáby je tričko stejnokrojom? Možno to pre tento hlas bola priveľká jednotnosť, priveľmi jednotný svetonázor alebo proste tak ako mnohí vníma feminizmus ako mierne otravný svetonázor… Ktovie, nespýtala som sa, hlas mi pripadal opatrný a potom ani nebol čas… A vlastne ešte zaznel jeden hlas, pre mňa asi najzaujímavejší… Či sa to tričko dáva aj chlapom? Neviem. Dáva??
No a na záver dňa sme so sestrou zašli na večeru do tradičnej českej „hospody“ (Ani tu tradičný preklad „krčma“ nesedí, do slovenskej krčmy by sme so sestrou na večeru nevliezli.) Chcela som sestre tričko ukázať… Aj som ho ukázala. Nevyzliekla som sa, len som si vyhrnula sveter (!) a sestra, keď nápis zočila, tak nad ním hneď rozprestrela dlaň – aby náhodou niekto nevidel… Mala z toho ešte väčší strach než ja… alebo len bola opatrná? Ktovie.

Pravdou je, že jeden môj český priateľ môj feminizmus takmer nevydýchal. Bol to práve on, kto mi ukázal, kde majú „hospodský“ čisté trubky a „štamgasti zaručenej stůl“. Bol to práve on, ktorý na svojich stážach v zahraničí poriadal večierky s českým pivom a filmom a rád koukal na fotbal…

Čo bolo pointou môjho pokusu? Otázka či zvládnem prepojiť tieto dve, mne tak známe, prostredia… Nezvládla som. Ale aj tak to stálo za to – mať to tričko jeden deň na sebe a skúsiť to!

Den v triku