ŽÁBA NA PRAMENI, o.s.
rozcestník hlavních aktivit a projektů
osvěta, vzdělávání, kulturní aktivity,
vyrovnávání šancí žen a mužů,
rozvoj občanské společnosti

Daniela Komanická 

03. 09. 2008, rubrika: Den v triku

Tričko s feministickým nápisom som si priala už dávno. Na moje proporcie však padne máloktoré oblečenie. Ani s týmto som príliš spokojná nebola (hrudník tak-tak, plecia príliš široké, dĺžka by stačila snáď aj polovičná), ale dostala som ho zadarmo a viete, že darovanému koňovi sa na zuby nepozerá. Tak som ho začala spolu s priateľom nosiť a pekne si to spolu užívame – on ako nový muž, ja ako nová žena. Obaja čierni. Ani v tomto by som červenou nechcela podporovať stereotypy tam, kde ich mám búrať. Kde len môžem, tam provokujem. Milujem tričko, ktoré za mňa povie, čo si myslím. Aby toho nebolo málo, už som si z Ameriky objednala fúru ďalších s rôznymi feministickými nápismi – a už sa nemôžem dočkať, ako ich budem nosiť. Škoda, že u nás ich je tak žalostne málo. Asi sme ešte stále dosť konzervatívne/i.
Zatiaľ si to však aj v tričku, ktoré mi zďaleka nesedí tak, ako by malo pekne užívam. Prvýkrát v živote zažívam pocit, že môžem vyjadriť to, čo si myslím bez toho, aby som musela otvoriť ústa. Môžem to „povedať“ aj ľuďom, s ktorými by som si na túto tému nikdy nezačala, pretože sa s nimi vôbec nebavím alebo sa stýkame len formálne.
Mňa ľudia vnímajú zvlášť stereotypne – som totiž na vozíčku. Sotva asi niekoho napadne, že by som mohla byť feministkou! V hlavách ľudí, čo ma míňajú víria pri pohľade na mňa zrejme celkom iné myšlienky. Ako to viem? Nuž, za tých vyše 30 rokov som toho od nich počula na svoju adresu už dosť. Ale že som feministkou, to ešte nikdy. :) Naopak – keď im to poviem, neveria mi. Najprv si myslia, že si z nich uťahujem a keď už pripustia, že na tom asi niečo bude, okamžite sa mnohým z nich vybaví jediná „správna“ odpoveď: nejaký chlap ma musel poriadne sklamať a tak ich nenávidím.
Až keď títo ľudia zistia, že pravda bude niekde inde, sú podráždení a najviac ich trápi, ako môžem vyzerať tak „žensky a krehko“ a mať pritom takéto radikálne názory. Že aké? Nuž, nič zvláštne to nie je. Akurát, že muž má povinnosť starať sa o svoje malé dieťa, žena má aj v tom čase prirodzené právo pracovať, gayovia by mali mať rozhodne právo adoptovať si deti, vydaté ženy by sa nemali tak ľahko vzdávať svojho priezviska v prospech manželovho a deti by nemali automaticky dostávať priezviská po otcoch. Vraj je na tom niečo radikálne…, tvrdia svorne mnohí a mnohé. Iné a iní zas majú opačný názor: všetko príliš nafukujem. Robím haló z toho, čo netrápi nikoho, okrem mňa! Načo o tom vôbec hovoriť?! Hm, je mi to jasné: problém bude zrejme v tom, že som niektorou z týchto a im podobných myšlienok narušila zaužívané stereotypné normy. Narušila som „istoty“, narušila som „tradície“, narušila som spoločensky prijímaný rád… A to sa predsa nerobí.
Hovoriť o týchto problémoch slovne je veru dosť ťažká vec – ľudia sú konfrontovaní s vaším názorom priamo a neostáva im nič iné, než rovnako priamo reagovať. Vám tiež. Skôr, než sa do takejto debaty pustíte si dobre zvážite, či vám za to ten čas vôbec stojí a či na to máte práve chuť, silu, odvahu a argumenty. Avšak mlčať a pritom „hovoriť“ už tým, čo máte na sebe je omnoho príjemnejšie. Idete si po ulici, mlčíte a zároveň všetkým prezentujete „radikálny“ názor. Nemusíte vyťahovať žiadne argumenty, nemusíte ich ani formulovať do slov a predsa nimi oslovíte množstvo ľudí. Priznávam čestne a bez mučenia, že v tričku s „radikálnym“ nápisom som neprežila zďaleka jeden deň. A prečo aj, keď to chcem povedať všetkým mnohokrát.
Ako sa pri tom tvária? Cudzí ľudia majú rešpekt a radšej mlčia, hoci ma poločkom nenápadne pozorujú. Hlavne keď sa tvárim, že sa nedívam, čítajú si nápisy na mojom triku. A ja sa nedívam schválne, aby mali dostatok času prečítať si VŠETKO. „Len si čítajte!“ vravím si a slastne sa v duchu usmievam. Nejaká osveta byť musí – a keď nejde Mohamed k hore, musí ísť hora k nemu. ;)
Moje priateľky a mojich priateľov tým šokovať už nemôžem. Vedia, čo som zač! Žiadna radikálna feministka – taký odvar ma uráža. :) Som najradikálnejšia z radikálnych a za tým si stojím! No vážne…! A tak mi tričko chvália, lebo vedia, že toto som proste ja. Mnohé a mnohí by ho chceli tiež. Dávam tipy a odkazy, ako ho získať. Celkom by ma zaujímalo, či ho možno dostať aj po skončení kampane. Mám pocit, že je o tom stále málo informácií. Ľudí by to aj zaujímalo, ale nechce sa im po tom krvopotne pátrať. A tak ma teší, že môžem byť na chvíľu tou osvetovou „tabuľou“ ja sama. Hoci to nie je vždy jednoduché…
Keď premýšľam nad tým, ktorý z tých mnohých dní by som označila z môj naj deň v „radikálnom“ tričku, nemusím dlho vyberať. Viem to práve preto, že to „nebolo jednoduché“. Bol to deň, kedy som s mojimi rodičmi z dedinky na juhovýchode Slovenska šla do okresného mesta k lekárke. Môj otec má totiž pred lekárkami a lekármi rešpekt a strach. Myslí si, že majú v rukách veľkú moc pomôcť alebo zahubiť podľa toho, aké majú voči komu sympatie. Provokovať takýmto spôsobom ľudí, ktorí majú moc nad životom a smrťou je podľa neho nezodpovedné a hlúpe. Treba si o nich myslieť svoje, ale nič nahlas nehovoriť. Už asi chápete, prečo bol pre mňa tento deň vo feministickom tričku veľkou skúškou. Všade inde by som si ho obliekla bez zaváhania – do kostola, do obchodu, do autobusu… a to i na konzervatívnej dedine. Ale k lekárke s mojím otcom – tomu hovorím odvaha!
Aká by som však bola najradikálnejšia z radikálnych, keby som toto neprekonala. Áno, obliekla som si ho a šla som tam s otcom. Vedela som od prvej chvíle, kedy si na mojom tričku prečítal onen známy nápis, že si o tom myslí svoje. Čítal si ho pozorne, ale na môj údiv nepovedal ani slovo, aj keď som na jeho tvári videla, že ho to mierne vykoľajilo. Doktorka, ba ani rehabilitačná sestra, ktorá bola nútená dívať sa na tento nápis celých 40 minút však nedala najavo žiadne pozitívne, ani negatívne známky. Len sestra u zubára si vzdychla: „Ach jaj, ďalšia emancipovaná žena!“ a začala sa ma pýtať na to, či ešte stále máme istotu aspoň v tom, že sú len dve pohlavia. Skúsila som jej vysvetliť, že pohlaví je viac, ako dve. Netuším, nakoľko to prijala, no viem, že bavila sa so mnou hlavne preto, lebo zubár je mamin bratranec a tak pre ňu nie som „až taká cudzia“. Mnoho iných túto odvahu nemá a tak na rozdiel od nej mlčí.
Napriek tomu som však pri nosení tohto trička silno cítila, že aj keď o tom všetky a všetci nehovoria, aspoň o tom premýšľajú. Tuším, že im vŕta v hlave, prečo to tam mám, ako sa k tomu sama vzťahujem a čo tým vlastne myslím. Podľa mňa len nemajú odvahu spýtať sa. „Nepatričnými“ otázkami by možno odkryli vlastnú nevedomosť, možno by sa strápnili, odhalili by svoje osobné postoje, či by sa dokonca mali chuť pohádať. Odhalili by príliš veľký kus seba. To si však s cudzou osobou, či pacientkou nemôžu príliš dovoliť a tak to nechajú byť.
Ak by som však nemala pocit, že pohľad na mňa v tričku vyvoláva v ľuďoch množstvo otázok o rovnosti pohlaví, nemalo by pre mňa veľký zmysel nosiť ho. Práve to je pre mňa na tom celom dôležité: zasiať v mysliach semienko, ktoré môže vyklíčiť a rozrásť sa. Ak o tom začnú všetci ľudia premýšľať len na malú chvíľočku, potom pre mňa malo zmysel nosiť tento nápis na svojom tele. A rada ho na tento účel použijem zas a znova.

Den v triku